Choď na obsah Choď na menu
 


Môj príbeh 4

4.kapitola

..."Och... Tie tvoje poznámky.",postavil sa a odišiel. Od nervov som začala ťukať do mobilu... Nemotorne a s pohladom neviniatka som sa pozrela na Sama. Začal sa smiať a prišiel ku mne. Marek sa v kútiku bavil s jeho namyslenými spolužiačkami. Och,tak som ich nenávidela. Jedinou útechou toho krátkeho dialógu medzi mnou a Marekom bol Samo. "Hm... Vidím,že sa nebavíte,či?"...,opýtal sa. "Um. Počkať... Odkial ty vieš všetko tooo....",prekvapene som sa opýtala. "Uf,vieš je ťažké nevšimnúť si to. Ale tebe sa stále páči,že?"...Pozrela som sa nenápadne na Mareka a potom som sa usmiala na Sama. "No vieš,aj hej.Ale je vidno,že som mu ukradnutá. Zaujímajú ho len tie jeho spolužiačky,ani sa nečudujem,veď ich pozná už 7 rokov...",sklopila som pohľad dole... Samo sa začal potichu smiať. "Prepáč,ale..."... "Ale?!",vyčítavo som namierila pohľad na Sama. "...ale, nič. Kašli na to,musím ísť... Čau.",postavil sa a odišiel. Už mi to bolo fakt trápne. Každý,kto si ku mne prisadne...Tak rýchlo aj odíde. Nemala som na to nervy. Postavila som sa aj ja a prepchala sa k dverám na chodbu vo vestibule pomedzi Marekovími spolužiačkami medzi ktorými stál aj on. Nahnevane som vrhla pohľad na obi dve baby. Vany dnes mala prísť do školy neskôr,tuším,že na tretiu hodinu. Počas hodiny fyziky som sa vôbec nezapájala do debaty našej učiteľky so skupinkou rozzúrených dievčať,kvôli peniazom za učebnice. Sedela som vzadu,pri okne. Odtiaľ som najlepšie videla na školák,kde mal Marek telesnú. Nejako som sa zapozerala a zrazu... "Hej,ty vzadu! Obráť pohľad späť na tabuľu! Ako vidíš,tému PENIAZE sme vyriešili a venujeme sa škole! Thes!"...,piskľavým hlasom ma napomenula učiteľka. "Áno,prepáčte...",sklopila som pohľad na učebnicu fyziky,ktorá sa mi rozpadávala pred očami. Akonáhle zazvonilo,postavila som sa pomalým tempom a s rozpadajúcou sa učebnicou a dotrhaným zošitom v modrom obale som sa pobrala do učebne 402,kde sme mali angličtinu. Marekova trieda bola hneď oproti. Tiež ma angličtinu. No prišiel jeden veľký šok! Na chodbe stál pri "pribratejšej" babe Miriam. Bol k nej naklonený,ako keby jej chcel dať pusu. Vážne ma to zarazilo. Nevidržala som to a vykročila som z triedy. Prešla som okolo. "Stoj.",zakričal na mňa. Nezastavila som,ani som sa neotočila. Mira sa začala smiať. Nemohla som strpieť jej odporný smiech. Zamierila som... vlastne ani neviem kam. Prechádzala som sa po poschodí ako blázon. Zastavila som pri veľkom sklenom okne. Vonku sa rozpršalo. Bol to otrasný pociť. Marek a Mira šli po schodoch spolu dole. "Čo tu stojíš?",opýtala sa ma... "Trápi ťa to?",odvrkla som,... "NIE!". Marek sa len prizeral.Keď prešli okolo mňa,rozbehla som sa do triedy... A v tom....

...vrazil do mňa Samo. "Jejda,prepáč!",prekvapene sa ospravedlnil. A chcela by som podotknúť,nebol to ten už spomínaný Samo,bol to Marekov spolužiak. Ten,ktorý sa páčil Vany. ..."To nič,nič sa nestalo.",odpovedala som slušne. "Nič sa nestalo,si v pohode?"..."Nie,fakt som v pohode.",usmiala som sa. I keď dobrú náladu som nemala,toto ma potešilo,že aspoň niekto je taký milý. Pokračovala som späť v ceste do triedy. Bola literatúra a my sme recitovali Zuzanku Hraškovie ... Najskôr som stresovala,ako to dopadne,ale nakoniec som sa bála zbytočne. Zvládla som to úplne v pohode. Posledných päť minút som sledovala naše veľké "hipnotizujúce" hodiny na čistej bielej stene naď veľkou zelenou tabuľou. Dočkala som sa prestávky,vôbec neviem,prečo som sa tešila na prestávku. Bola som v podstate sama,žiadna kamoška ani nikto... Zo stoličky som sa postavila a šla na WC. A pozrieť sa o dve poschodia nižšie na suplovanie. Na 3. poschodí ... som stretla... Mareka so Samom. "Čau.",zastavil ma Marek. Iba som sa otočila,nevedela som,že zdraví mňa. "Ahá,prepáč. Nevedela som,že zdravíš mňa...",odvrátila som zrak na zem. "Chcel si niečo?",opýtala som sa. "Vlastne,nechaj to tak.",zatial čo to Marek dopovedal,Samo sa naňho vyčítavo pozeral. "Ok,tak ja idem. Čaute.",už na 2. poschodí nenápadne pribehol Samo. "Ahoj,čo ty tu?", opýtala som sa. "Nič,len tak. Ako sa máš?",začudovane som sa pozrela naňho. Nechápala som o čo mu ide... "Počuj,prepáč... Že som bola dnes na teba taká milá. Viem,že si kamarát s Marekom a mne to nevadí. Ak niečo potrebuješ tak...",povedala som vážnym tónom. "Dobre,prepáč,že som otravoval.",och,zase som to zkazila... -_- . "Nie,stoj! Počuj,nič si mi nespravil,ty prepáč,že mám blbú náladu a že Marek mi je o nič nezlepšil. Nechcem na ňu nadávať,ale asi aj ty máš rád Miru. Tak prepáč." ,vedela som,že aj on sa s ňou baví... Pre to som to už nechala tak. Samo odišiel. Ja som sa vrátila späť do triedy na poslednú hodinu. Prebehla ako voda. Ja som šla na obed. Svižným krokom som sa zasunula do pár-metrovej rady. Vzala som si príbor a čakala v ďalšej krátkej rade na jedlo. S nechutne naloženým kuracím mäsom a ryžou som sa pobrala sadnúť si k stolu. "Dobrú chuť.",so smiechom a pohľadmi na seba mi "popriali" Samo s Marekom. "Ďakujem...",znechutune som odvetila. "Bože čo ti je?!",opýtal sa Marek. "Vieš čo,nič!",postavila som sa a odišla z obedu. Zastavila ma Mira : "Hoooj,Thes-í! Čo sa ti stalo?",prekvapene ale s výsmešným pohľadom do mňa šťuchla jej mocnou rokou.... Počas mojej cesty k skrinke som sa asi päť krát obzrela za seba... Zdalo sa mi,že ma niekto prenasleduje. Otočila som sa aj šiesty krát a za mnou kráčala Mira s Marekom a so Samom. "Och",vzdychla som si potichu. Zrýchlila som krok. Bežala som na 4. poschodie k mojej skrinke doškriabanej od nervov kľúčom. Obula som si tenisky,obliekla si mikinu s veľkou sovou. Prehodila som si tašku cez plece a pomaly som sa pobrala na školský dvor rsp. domov. Na prízemí som prešla okolo Mareka a Sama. Stáli tam s ich dvoma namyslenými spolužiačkami. S pohľadom do zeme som prešla okolo nich,zatiaľ čo Marek sa na mňa uprene pozeral. "Ignore.",zamrmlal Marek. po anglicky. Už som mala toho plné zuby a vykríkla som : You ignore me...!",ešte niečo som zabrblala... Všetci štyria na mňa vyjavene pozerali odkial viem tak po anglicky... Chodievala som na dočko a pár fráz mám nacvičených. Ich dve spolužiačky sa začali smiať ale Samo ich stopol. "Hey! Čo je vám smiešne?",opýtal sa. "Ha! Že čo...",len čo to dopovedali,rozbehli sa za Mirou a šli spolu domov. Ja som vonku stretla Sama. Nie Marekovho kamaráta. "Ahoj,ideš domov?",opýtal sa ma. "Ahoj,asi áno.", predstierala som falošný úsmev. "Ohm. Čo Marek?",opýtal sa vyzvedajúc. "Nič. Je mi ukradnutý.",aj keď skutočnosť bola tak trochu iná,... "Samo!",započula som výkrik. Otočila som sa a za mnou a Samom bežal Marek a Samo. "Čo je?!",otočil sa Samo. Marek stál vedľa mňa s vážnou tvárou. Nakoniec som ja dodala : "Nechápem už nič. Neviem o čo ide vám dvom,Marek... O tebe som si to nemyslela. No možno aj hej,Samo... Za to že si Marekov kamoš,... Och,nič. A ty Samo (ten Samo,čo nemá rád ich dvoch čiže rsp. Samo2) zjavil si sa tu ako blesk z neba. V Predtým som ťa vživote nevidela,skoro vôbec ťa nepoznám,ale si milý...",uškrnula som sa. Otočila... A odišla domov. Ale takto sa to ani z ďaleka všetko neskončilo...!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 


Posledné fotografie



Archív

Kalendár
<< október / 2018 >>


Štatistiky

Online: 1
Celkom: 7128
Mesiac: 155
Deň: 4